Maliar z Patagónie, ktorý zachytáva krásu prírody a dojíma celý svet
Guido Ferrari pochádza z malebnej argentínskej La Angostury a za desať rokov svojej umeleckej dráhy jeho obrazy precestovali celý svet. No cesta k maliarstvu nebola pre neho jednoduchá.
„Nikdy som si nedovolil myslieť, že umenie by mohlo byť mojou životnou cestou. Vyrastal som s predsudkami, že umelci sú bohémi, hipisáci, že hladujú. A tak som dlho váhal,“ spomína. Narodil sa v Bariloche (Río Negro – Argentína), vyrastal “na druhej strane jazera“ vo Villa La Angostura (Neuquén – Argentína) a umeniu sa naplno venuje už desať rokov.
Od videohier k maliarskemu plátnu
Už od detstva ho priťahovalo kreslenie, akvarely a hudba. V dospelosti sa venoval rôznym profesiám – pracoval ako dizajnér, divadelný výtvarník, animátor videohier či stolár. Hoci ho všetko bavilo, nič ho neuspokojovalo tak, ako maľovanie.
„Pamätám si, že som mal vysnívanú prácu v prestížnej firme ako animátor videohier. Ale ani po ôsmich hodinách v práci som sa necítil naplnený – domov som sa vracal s jedinou myšlienkou: maľovať. Často som kvôli tomu vynechal aj večeru. Dal som si cieľ tvoriť každý deň,“ hovorí.
Vo veku 20 rokov si viedol blog, kde zverejňoval svoje diela. A práve vďaka nemu prišla prelomová chvíľa – dostal pozvanie vystavovať na prehliadke latinskoamerických umelcov v Spojených štátoch. „Vtedy som sa rozhodol. Dal som výpoveď a rozhodol sa naplno venovať maliarstvu.“
Maľovanie pod holým nebom
Po návrate do rodného kraja začal maľovať patagónsku krajinu, stromy arrayán a voľne žijúce zvieratá. Jeho ateliérom sa stala samotná príroda.
„Som samouk. Viedla ma intuícia a postupne som stretával učiteľov, ktorí ma posúvali ďalej. Mojím najväčším učiteľom však bola samotná príroda. Milujem ju, pretože je neustále v pohybe – nikdy nie je statická,“ vysvetľuje. „Cítim vietor, počujem zvuky zvierat, zažívam dobrodružstvo pri lezení na hory. Spal som aj v snehových búrkach. To všetko ma inšpiruje a dáva mi energiu pre moju tvorbu.“
Aby mohol maľovať v tých najkrajších lokalitách, často vyráža na niekoľkohodinové túry do hôr, pričom nesie všetko svoje maliarske vybavenie na chrbte. „Patagónske hory sú divoké a plné výziev. V Alpách som maľoval aj vo výške 4000 metrov, maľoval som aj na Islande. Tam som mohol zažiť jedinečný pocit – byť úplne izolovaný od sveta a naplno sa ponoriť do svojej tvorby.“
Umenie, ktoré precestovalo svet
V roku 2018 sa mu podarilo vystavovať svoje obrazy v siedmich európskych krajinách. Odvtedy každý rok cestuje a tvorí na miestach, ako Island, Bulharsko, Slovensko, švajčiarske a rakúske Alpy, Dánsko či Paríž. Nedávno sa vrátil z Národného parku Iguazú, kde maľoval majestátne vodopády pred hosťami hotela. Jeho práca vzbudila taký záujem, že ho oslovil ďalší hotel na brazílskej strane vodopádov, aby tam jeho tvorbu zopakoval.
„Cestujem po svete a som vďačný, že môžem robiť to, čo milujem. No nie je to len o talente alebo šťastí – za tým všetkým je tvrdá práca. Nie je to tak, že namaľujem dva obrazy za mesiac a zvyšok času oddychujem,“ hovorí s úsmevom.
Začiatky však neboli jednoduché. „Nemal som ani peniaze na maliarske potreby, takže som si vyrábal rámy z toho, čo som našiel, a maľoval som na akýkoľvek dostupný materiál. Ale moji zákazníci to nikdy nevedeli. Odkedy som si vybral túto cestu, nikdy som o nej nepochyboval – aj keď som mal obdobia, keď som hladoval. Vedel som, čo chcem, a šiel som si za tým.“
Umenie a jeho hodnota
Na otázku, ako vníma hodnotu umenia v Argentíne, odpovedá: „Je prirodzené, že v Európe je umenie vnímané inak – väčšina ľudí tam nemá ekonomické problémy, majú stabilné zázemie a priestor na rozvoj duchovných hodnôt. Napriek tomu verím, že láska k umeniu sa dá v ľuďoch prebudiť bez ohľadu na ich sociálnu situáciu.“
Podľa neho sa často tvrdí, že ľudia „nekonzumujú umenie“. „Ale pritom si predplácajú Netflix alebo Spotify. Umenie sa dá podporiť aj inak – napríklad návštevou výstav, kultúrnych podujatí. Spomínam si, že keď som začal maľovať v La Angosture, ľudia nemali záujem o umelecké akcie. Dokonca aj keď v roku 2000 vystupovala v meste slávna skupina La Portuaria, prišlo len deväť ľudí.“
Zlom nastal vďaka turistom, ktorí začali jeho tvorbu objavovať. „Zameral som sa na turistov, čo mi otvorilo dvere do sveta. Ale nebola to len otázka šťastia – bola to tvrdá práca.“
Technika a rýchlosť ako kľúč k zachyteniu okamihu
Guido najčastejšie maľuje olejom, pri olejomaľbe používa veľké maliarske špachtle / nože (palette knives). „Špachtľa mi umožňuje dosiahnuť bohatú textúru a zároveň rýchlosť, ktorú potrebujem pri maľovaní v exteriéri.“
Prečo je pre neho rýchlosť taká dôležitá? „Impresionisti vedeli, že svetlo sa mení každých sedem minút. Ak maľujete vonku, za hodinu je obloha úplne iná. Pri západe slnka sa krajina mení z dňa na noc len v priebehu jednej hodiny. Ak chcem zachytiť túto atmosféru čo najvernejšie, musím pracovať rýchlo, aby bol môj obraz úprimný a autentický.“
Za desať rokov už Guido vytvoril vyše 1000 olejomalieb, no keď sa ho spýtate, ktoré dielo je jeho najobľúbenejšie, len sa usmeje a odpovie:
„To najlepšie ešte len príde.“
Tento text je prekladom článku uverejneného v novinách RIO NEGRO dňa 9.1.2025, preklad článku Chat GPT, originálny článok tu:
https://www.rionegro.com.ar/sociedad/el-pintor-de-la-patagonia-que-con-velocidad-intenta-capturar-la-magia-de-la-naturaleza-y-conmueve-al-mundo-entero-3959602/