Oni klamú!

Kto? Predsa naše nedokonalé zmysly. A my sa im – najmä pri stretnutí s umením – radi nechávame viesť.

Ukážem vám, ako na London Art Fair „oklamali“ moje zmysly dvaja z nespočetného množstva vystavujúcich umelcov. Stačia dva príklady: portrét a zátišie.

Portréty britského umelca Carla Melegariho, ktorý sa narodil a vyrastal v Bristole, v sebe nesú výraznú stopu jeho talianskych koreňov. Prejavuje sa to nielen v jedinečných názvoch diel spojených s portrétovanými osobami (Anastasios, Dia, Panitos, Buio…), ale aj v jemnej, takmer podprahovo prítomnej atmosfére, ktorá evokuje temperament a emocionalitu „horúceho“ Talianska.

A teraz späť k tomu „klamstvu“ zmyslov.

To, čo sa na prvý pohľad môže javiť ako nesúrodá masa náhodne nanesenej farby, sa s každým krokom vzad postupne mení. Z abstraktnej „machlaniny“ sa začína vynárať konkrétny obraz, až napokon divák jasne rozpozná portrét – a často nadobudne pocit, že mu je zobrazená osoba vnútorne blízka, zachytená v momente zamyslenia.

V obrazovej prílohe sa snažím tento zážitok priblížiť aj vám – skúste sa na diela pozrieť postupne, s odstupom.

Pre úplnosť dodávam, že Carl Melegari pracuje najmä s maliarskou špachtľou a často využíva aj „náhodné“ stekanie a odkvapkávanie farby. V kombinácii s bohatou vrstvou materiálu tak vzniká silne dramatický vizuálny efekt. Na London Art Fair ho zastupovala Thompsons Gallery z Londýna.

Ako druhý príklad som vybrala zátišie s jednoduchým názvom Víno. Autorom je Alan Kingsbury, ktorého na London Art Fair prezentovala galéria Panter & Hall.

Kingsbury začal maľovať olejovými farbami už ako deväťročný. Napriek výraznému talentu sa však rozhodol nevenovať štúdiu maľby, ale dejinám umenia, a následne pôsobil v prostredí múzeí a aukčných siení. Napokon ho však jeho vášeň k maľbe priviedla späť – už viac ako dvadsať rokov sa jej venuje profesionálne.

Jeho tvorba bola v minulosti charakteristická figurálnymi námetmi, dnes sa sústreďuje najmä na krajinné a interiérové kompozície, s výrazným dôrazom na veľkoformátové zátišia.

A práve tu prichádza druhý moment „klamstva“ zmyslov.

Pri letmom pohľade z diaľky môže obraz pôsobiť ako dokonalá fotografia či reklamný vizuál – až neprirodzene precízny. No pri priblížení sa začína divák vnímať vrstvy farby, štruktúru maľby a technickú bravúru autora.

Postupne si uvedomí majstrovskú prácu so svetlom – ako Kingsbury zachytáva lesk skla, hĺbku a transparentnosť červeného vína, či jemné odrazy a farebné prelomy na stopkách pohárov. Detaily, ktoré z diaľky pôsobia iluzívne, sa zblízka menia na komplexnú maliarsku štruktúru.

…no veď posúďte sami.