SILA A VEĽKOSŤ UMENIA

„Sila a veľkosť umenia nespočíva v tom, čím je, ale v tom, čo v nás vyvoláva.“

Len ťažko si predstaviť presnejší úvod k výstave NEBASKLON než tento voľne parafrázovaný citát Pavla Straussa – slovenského lekára, filozofa a esejistu.

Výstava predstavuje aktuálnu tvorbu Jana Svobodu v priestoroch ART GALÉRIE Schürger v Tvrdošíne (do 17. 9. 2017).

Jan Svoboda – „malíř z Radňovic“, ako sám seba nazýva – neprišiel k výtvarnému umeniu priamočiarou cestou. Narodil sa v roku 1957 v Novom Měste na Moravě a vyrastal v Radňoviciach. Vyštudoval stavebné inžinierstvo na Vysokom učení technickom v Brne.

Už počas štúdia sa však ukázalo jeho silné umelecké cítenie. Najskôr smerovalo k divadlu – písal autorské scénky, venoval sa dramatickej tvorbe a pohyboval sa v prostredí, kde sa stretol aj s Bolkom Polívkom, neskorším zberateľom jeho diel.

Paralelne sa však začal formovať aj jeho vzťah k výtvarnému umeniu. Pod vplyvom spolužiakov a vlastného vnútorného impulzu sa rozhodol opustiť divadelný svet a vstúpiť na rovnako neistú, no o to autentickejšiu cestu maliara.

Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval niekoľko rokov ako projektant v Brne. Jeho život sa v tom období odohrával v dvoch rovinách – cez deň bol inžinierom, v noci sa čoraz intenzívnejšie venoval maľbe.

Tento dvojitý režim dokázal udržať až do roku 1990, keď urobil zásadné rozhodnutie. Napriek rodinnému zázemiu – manželke a trom deťom – sa rozhodol opustiť istotu zamestnania a vstúpiť do slobodného povolania.

Bol si vedomý svojich limitov. Nemal akademické vzdelanie vo výtvarnom umení, nepoznal technologické postupy ani mechanizmy fungovania umeleckého prostredia. Túto nevýhodu sa však rozhodol premeniť na vlastnú metódu.

Techniku si osvojoval postupne – kombináciou samoštúdia a experimentu. Prístup pokus–omyl sa stal súčasťou jeho tvorivého procesu a postupne definoval jeho osobitý výtvarný jazyk.

Sám priznáva, že absencia akademického zázemia môže byť pre časť umeleckého sveta prekážkou. Napriek tomu sa v ňom pohybuje intuitívne – a práve táto intuitívnosť sa stala jedným zo základných pilierov jeho tvorby.

V roku 1991 sa Jan Svoboda presťahoval s rodinou na statok v Radňoviciach, kde tvorí dodnes. Viac ako dve desaťročia aktívnej tvorby prirodzene priniesli vývoj jeho výtvarného jazyka.

V počiatočnom období pracoval s figuratívnejšou abstrakciou – jeho obrazy obsahovali rozpoznateľné motívy, zjednodušené do skratky, no stále čitateľné. Toto obdobie bolo divácky úspešné a komerčne silné.

Okolo roku 2010 však nastal zásadný posun.

Konkrétne objekty začali miznúť, nahrádzali ich geometrické formy, ktoré sa postupne ďalej redukovali. Svoboda začal svoje obrazy „približovať“ – akoby skúmal ich podstatu cez detail. Tento proces viedol až k radikálnemu zjednodušeniu, kde zostali len farebné plochy a horizonty.

Na prvý pohľad jednoduché, no vo svojej podstate hlboko premyslené.

Tieto diela pôsobia meditatívne. Sú tiché, sústredené, vedú diváka k zastaveniu a vnútornému vnímaniu. Nie sú prázdne – naopak. Pracujú s minimom prostriedkov, aby otvorili maximálny priestor pre prežívanie.

Ako sa často ukazuje, „nič“ môže obsahovať všetko.

V ďalšej fáze, ktorú predstavujú aj najnovšie diela, sa jeho tvorba opäť posúva. Do obrazov vstupuje línia – čiary, krivky, špirály. Autor ich s nadhľadom označuje ako „čáranice“, no práve tie prinášajú novú dynamiku.

Po období stíšenia prichádza pohyb.

Ak by sme použili metaforu: po meditácii nasleduje aktívne bdenie. Obrazy už nie sú len priestorom pre kontempláciu, ale aj impulzom k uvedomeniu a rozhodnutiu.

Ich odkaz je jednoduchý:

Žiť prítomný okamih.