Pod pojmom obraz si v súvislosti s výtvarným umením predstavujeme vertikálne prezentované výtvarné dielo, ktoré sa inštaluje najčastejšie zavesením na stenu, prípadne sa prezentuje na rôznych, napríklad maliarskych, stojanoch. Obrazy môžu vznikať pomocou celej škály výtvarných techník. Napríklad ako maľba či už olejovými, alebo akrylovými farbami, prípadne ich kombináciou. Ďalej to môže byť maľba akvarelová, alebo kresba suchým pastelom, či olejovým pastelom. Aj grafiky, ktoré sú vhodným spôsobom adjustované (podložené, paspartované, prekryté sklom a zarámované) sú veľmi vhodným objektom, ktorý rovnako zaradíme do kategórie obraz – výtvarné dielo. A nezáleží na tom či sa jedná grafiku klasickú, alebo digitálnu. A samozrejme patria sem aj fotografie, umelecké, reportážne, či sú neupravované, alebo sú upravené digitálne alebo tradičnými fotografickými metódami.

Závesný obraz ako výtvarné umelecké dielo nemusí byť len priamym výsekom zo skutočného sveta, ale predstavou umelca zhmotnenou maliarskymi prostriedkami do plochy ohraničenej rámom, ktorý má vyvolať rovnakú predstavu aj u jeho pozorovateľa. Na prvý pohľad zisťujeme materiál obrazu, techniku, pozorujeme na ňom všetky predmety, figúry, osoby, zvieratá, zem, oblohu, budovy, stromy, kvety a podobne, teda látku, ktorá je na ňom namaľovaná. Ale  v prípade abstraktného umenia môže nastať problém.

Keď sa pozeráte na nejaký obraz – umelecké dielo, často sa veľmi rýchlo rozhodnete, či sa vám obraz páči, alebo nie. Je však dobre sa zamyslieť, prečo  nás niektoré obrazy oslovujú väčšmi než iné a tieto preferencie sú veľmi rozdielne od človeka k človeku. Na túto otázku je neľahké nájsť odpoveď. Je veľmi ľahké zamietnuť akékoľvek umelecké dielo, keď sa nám na prvý pohľad zdá nezrozumiteľné, neprístupné a odolávajúce menej náročnej interpretácii. A naopak existujú vizuálne vnímaví diváci, ktorým sa aj nezrozumiteľné, jednoznačne neinterpretované dielo zdá príťažlivé a oslovuje ich, napriek tomu, že nevedia odborne definovať, čím táto príťažlivosť pre nich vzniká.

Podľa toho, čo sa nám autor umeleckého diela snaží sprostredkovať, môžeme námety obrazov deliť do rôznych kategórií, ktorých hranice nemusia byť vždy celkom ostré.

Veľmi častým námetom obrazov sa v minulosti, teraz už pomenej, stávali portréty, či už tvorené na objednávku, alebo išlo model platený, či fantómový. Aj v dnešnej dobe výtvarník musí s vedomím, že tváre a postavy vždy priťahujú pozornosť, dbať na to aby portrét pôsobil čo najvernejšie. A to nie v prvom rade vernosťou podoby (i keď pri portrétoch na objednávku, je aj tento aspekt veľmi dôležitý), ale vernosťou tomu, čo portrétom chce umelec povedať. V súčasnosti sa dosť často tradičné ženské akty (akty sú špecifickou podkategóriou portrétov) a čoraz častejšie aj mužské akty zameriavajú na psychologizujúci realizmus, alebo priamo na šokovanie verejnosti a tým vyvolávajú aj mnohé polemiky vo verejnom priestore, čo je koniec koncov, dôležitá úloha umenia.

Príbehy a dej – ďalšie námety výtvarnej tvorby pre obrazy. V spoločnostiach, kde len veľmi málo ľudí vedelo čítať, malo práve výtvarné umenie za úlohu vyrozprávať náboženské príbehy. V minulosti v západnom umení považovali za najdôležitejšiu formu výtvarného umenia – maliarstva, historickú a náboženskú maľbu, prípadne neskôr maľovanie mýtických príbehov. Žánrové výjavy z každodenného života sa považovali za podriadené náboženskej, historickej a mýtickej maľbe.

Veľmi obľúbeným námetom sa pred viac ako 1000 rokmi stali krajinky a v západnej Európe má krajinomaľba svoje korene v renesancii, keď sa náboženské výjavy prestali zobrazovať na abstraktných pozadiach a začali sa zobrazovať realisticky. Prvoradým cieľom tradičnej krajinomaľby je vyvolanie pocitu realistickosti zobrazovanej krajiny a to navodením pocitu hĺbky, tak aby divák postupne venoval svoj pohľad od popredia, cez strednú časť až k pozadiu (napríklad cesty a rieky sú spoľahlivým prostriedkom, ktorý napomáha uvedeniu diváka do obrazového priestoru).

Častým námetom sú, tiež už roky, aj zátišia. Ich výhodou oproti portrétom a krajinkám je to, že umelec má dokonalú kontrolu nad obsahom, kompozíciou a často aj svetlom. Tu vzniká možnosť vybrať si predmety, naaranžovať ich presne tak, ako potrebujú, alebo zamýšľajú a ak chcú môžu kompozíciu vylepšovať donekonečna bez toho, aby skúšali trpezlivosť modelu.

Čoraz častejšie sa umelci prestávajú zameriavať na kopírovanie, osôb, prírody a iných reálií. Tie sú pre ich iba východiskom, ktoré pretvoria do tej miery, že sa už nedajú spoznať. Maľby s takto spracovaným námetom voláme abstrakcia. Podstatou abstrakcie je predpoklad, u niektorých umelcov priam presvedčenie, že keď obraz redukujú na nahú podstatu, nadobudnú tým oni aj diváci duchovnú skúsenosť nezaťaženú asociácami na skutočný – prirodzený svet. Autorka tohoto textu sa veľmi rada podpíše pod názor Andrewa Graham – Dixona, významného anglického umeleckého kritika, ktorý hovorí: “Pravdou ostáva, že esteticky otvorený a intelektuálne prezieravý človek, vybavený historickým povedomím, ktorý je zvedavý a tolerantný v náboženských záležitostiach, ktorý je ochotný opustiť ustálené súradnice osobných predsudkov a skúmať nové spôsoby videnia – práve taká individualita získa z umenia (ale aj z celého života!) oveľa viac ako  hocikto iný, kto sa so sebauspokojením rozhodne ďalej nepátrať.”

Obraz