Autorská výstava Mileny Ďuricovej
Galéria Kafe Lampy, Bratislava, 3. 5. až 30. 5. 2018
BOLA RAZ JEDNA ŽENA – je názov tejto výstavy – a nie je zvolený náhodne. Určite vám niečo evokuje. Mne teda evokuje začiatok hocijakej rozprávky, alebo príbehu, veď viete, bola raz jedna princezná, alebo bolo raz jedno osirotené dievčatko…a táto výstava je tiež príbeh, príbeh ŽENY. Ženy vo všeobecnosti ale aj jednej konkrétnej ženy, autorky obrazov Mileny Ďuricovej. Narodila sa v roku 1961 v Hlohovci. Rástla a spoznávala svet. A jeho krásy vždy vedela zachytiť farebne a pocitovo. V dospelosti preto bola voľba jasná, výtvarné umenie bude jej cesta. Ale v tých rokoch sa javilo, že najschodnejšia cesta bude cez štúdium na pedagogickej vysokej škole a tak aj bolo pani Milena vyštudovala v odbore Slovenský jazyk – výtvarná výchova a venovala sa umeniu spolu so svojimi žiakmi. Jej záujem však pretrvával a stával sa čoraz dominantnejším a preto pokračovala v štúdiu výtvarného umenia a získala doktorát aj z Teórie vyučovania výtvarnej výchovy. A potom sa to už tak nejako ani nedalo zastaviť. V roku 2001 aktívne vstúpila do výtvarného života a začala sa zaoberať myšlienkou na prácu v slobodnom povolaní, v ktorej by sa už mohla venovať len svojej milovanej maľbe. Po štyroch rokoch váhania sa v roku 2005 definitívne rozhodla pre cestu výtvarníčky v slobodnom povolaní a hneď v roku 2007 reprezentovala Slovensko na kolektívnej výstave v belgickom De Pann. Tie roky vymenúvam a pripomínam zámerne, pretože sa už stalo, že ju nejakí neprajníci, alebo málo zorientovaní ľudia obvinili, že iba profituje z talentu svojho syna. A aj keď je talent pána Adama Ďuricu veľký a nespochybniteľný, nemyslím si že o ňom niekto vedel pre sedemnástimi rokmi, keď bol ešte žiakom základnej školy… možno okrem najbližších v rodine samozrejme…
Áno, je to už neuveriteľných sedemnásť rokov čo sa môžeme v galériách stretávať s dielami pani Mileny Ďuricovej, stihla viac ako sedemnásť samostatných autorských výstav, nespočet výstav kolektívnych a jej diela nájdeme u milovníkov umenia po celom svete. Počas týchto rokov jej tvorba samozrejme podliehala zmenám. Zmenám tém a zmenám zvolených výtvarných techník, a stále objavuje nové a nebráni sa ich používať, neustrnula v jednej výrazovej póze. Na začiatku jej tvorby sa na obrazoch vyskytovali zátišia, krajina, ale aj malebné dedinky a romantické zákutia mestečiek. Jej krajiny boli reálne ale nezriedka aj imaginárne, zobrazovala ich so svojou typickou nehou pod závojom romantiky. Rovnako pristupovala aj k zátišiam, hlavne k maľbe kvetov. Kvety sú jej veľkou záľubou aj v civilnom živote, záhrada za jej ateliérom oplýva záplavou kvetín rovnako ako nimi stále oplývajú aj jej obrazy. To je asi aj vysvetlenie, že keď je obklopená toľkou krásou v zeleni jej záhrady v Zeleniciach, nečudo, že sa ľahko a často objaví aj na jej dielach. A ako som predoslala na začiatku, niekoľko posledných rokov sa venuje a to veľmi intenzívne zobrazovaniu sveta žien. Ja o jej tvorbe rada hovorím, že ona nemaľuje ženy ale maľuje ženské duše. Maľuje nás také aké by sme chceli byť samé a aké by nás často chceli mať naši najbližší… vysvetlím.
Pomôžem si štvorveším z úvodu básne, ktorú v roku 1825 napísal A.S.Puškin:
“Tá chvíľa dávna, chvíľa zázrak,
okolo mňa si prešla ty,
vidina krásy, prelud, náznak,
prchavá socha čistoty…
Tak, presne v duchu týchto veršov Milena Ďuricová naznačuje rýdzo ženský svet, ktorý je plný krásy, tichej radosti, svetla a áno aj erotiky. Jej hrdinky sú vždy elegantné, nežné a vždy dúfajúce v dobro a lásku. Postavy na jej obrazoch často ešte nestratili nežný peľ dievčenskosti, napriek výzoru dospelej ženy. Žena na jej obrazoch má v sebe hrdú pokoru. A nie, to nie je protiklad, teda aspoň nie v tomto kontexte. Je hrdá na svoje ženstvo a s pokorou ho prijíma ako neoddeliteľnú súčasť svojej existencie. K dokresleniu týchto atribútov často využíva symboly zo sveta fauny a flóry. Často sa na jej obrazoch vyskytuje páv (elegantný, hrdý a krásny…), kvety ako symbol spojenia sily zeme a vody, nežné a voňavé. Verím, že každý divák si tú svoju interpretáciu nájde sám a verím, že ani jeden divák s otvoreným srdcom neodíde sklamaný.
Je však nesmierne dôležité povedať, že ani v tejto polohe jej tvorba nestagnuje, ale sa vyvíja, a je to samozrejme ovplyvnené aj tým čo pani Milenu v súčasnosti definuje aj v jej súkromí. Nie je to tak dávno, čo sa začala venovať joge a jej blahodarné účinky sprostredkúva aj ako jej cvičiteľka. Jóga je však cvičenie nielen tela ale aj duše. A práve k tomu duchovnému aspektu smerujem. Na najnovších obrazoch nachádzame odkazy na duchovný svet a odkazy na posolstvá, ktoré idú s ľudstvom naprieč tisícročiami. Odpovede na základné otázky o zmysle žitia a existencie ľudských bytostí nachádza v univerzálnych príbehoch biblie, gréckej a orientálnej mytológie a tiež bájach a rozprávkach dávnoveku. Podstatu hľadá a nachádza, rovnako ako Atrei z Nekonečného príbehu, vo svete Fantázie.
Výstave Bola raz jedna žena… želám veľa pozorných a vnímavých divákov a autorke diel ešte veľa tvorivých chvíľ a množstvo inšpirácie…
A tá Puškinova báseň končí takto:
…..
A všetko zrazu vonia mätou
a svet sú číre oblaky,
má božstvo, vzlet až do závratov,
v slzách i v láske storaký. “