IBA17 je rafinovane prostá a prosto rafinovaná, navyše dvojzmyselná záležitosť. Poctivé bude povedať – významovo viacvrstevná, nech sa vyhneme šteklivým asociáciám s lákavou sedemnástkou.
Mňa rozhodne zaujala tá významová vrstva, ktorá sa viaže k letopočtu vystavených obrazov. Samé osebe by to nebolo až také pozoruhodné, keby som ich mimovoľne nemohol porovnať s obrazmi, ktoré Jan Svoboda vystavoval v Dome umenia v Piešťanoch pred pár mesiacmi. Obrazy vystavené v Galérii Michalský dvor vznikli po termíne onej výstavy. A nech mi je odpustené, ja som na nich zbadal posun. Vývoj, prepytujem. Hoci v úvodnom slove kurátorky výstavy opäť zaznela chvála abstrakcii, zdá sa mi, že autor sa pomaly a uvoľnene, no predsa len neprehliadnuteľne a opäť zaujíma o výrazové možnosti vecným motívom členenej plochy.
Nie je to návrat na to isté miesto, kde opúšťal figurálnu a symbolmi nasýtenú maľbu. Je to smerovanie do bodu nad ňou, tak ako to diktuje dialektická zákonitosť pohybu po špirále. Možno je to nadinterpretácia príjemne vybudeného vedomia návštevníka výstavy, no ja som to tam videl. A ak už iné by tomu nenapovedalo, tak skutočnosť, že organizátori výstavy aj umelec opäť pocítili potrebu venovať celý výťažok z predaja jedného z obrazov mobilnému detskému hospicu Plamienok, potvrdzuje sústavné zvyšovanie citlivosti zainteresovaných voči dôležitým témam v našom živote a môže byť pomôckou, poznámkou pod čiarou k IBA17.
No aby sme sa vrátili na výstavu – charizmatická a dnes už vlastne legendárna výstavná sieň ukrytá tak hlboko pod úrovňou dlažby Michalskej ulice v Bratislave sú jasným dôkazom toho, že ponor do hlboko ukotvených asociácií nie sú ani autorovi, ani Ateliéru Hlavina, v žiadnom prípade cudzie. A návštevník má z toho len a len osoh.